Cesta hrdinov SNP behom za 12 dní

Autor: Matej Miklanek | 7.1.2019 o 14:17 | (upravené 7.1.2019 o 20:24) Karma článku: 2,19 | Prečítané:  618x

Pozerám na zápästie, kde mám slnkom vytetovaný remienok od GPS hodiniek – už len nostalgická spomienka na posledné dni.

Nohy doráňané od tŕňov a vyčnievajúcich koreňov slovenských hôr, členky a kolená natieram konskou masťou s nádejou, že bolesť poľaví. Tlačím do seba vitamíny a jem všetko čo doma mám, keďže som zhodill 3kg. Včera po 12 „bežeckých“ dňoch som dokončil 700km beh cesty hrdinov SNP z Dukly do Bratislavy. [edit: tieto spomienky som písal v septembri 2015]

Rozhodnutie zabehnúť 700km ultra trail bolo viac menej spontánne. Keďže nevyužitej dovolenky som mal vyše hlavy a môj vzdialený sen zabehnúť niekedy Európsku cestu dlhej vzdialenosti E1 potrebuje prípravu, tak v rámci lokálnych možností som sa rozhodol zabehnúť 700km z Cesty Hrdinov SNP (ktorá je súčasťou E8) z Dukly do Bratislavy s menšími úpravami. Behal som 12 dní, na trati som bol 14. Po troch bežeckých dňoch som mal 1 deň pauzu, potom po ďalších troch bežeckých dňoch som si dal ďalší deň pauzu (Donovaly). Snúbenica so mnou bežala 6 dní a posledný (12ty) deň mi brat robil „pacer-a“.

Príprava z veľkej miery pozostávala z poctivého plánovania a trochu tréningu. Keďže som nemal žiadnu podporu tak som si všetko niesol na vlastnom chrbe. Každý detail vyžadoval pozornosť, špeciálne ubytovanie či prespanie, vytvorenie itinerár-u, naplánovanie každodenného cieľu s primeraným výškovým prevýšením, rozloženie zásob vody, oboznámenie sa z rozmiestnením prameňov, zistenie možností riadnej teplej stravy a rozmiestnenie obchodov, veľmi podstatné technické vybavenie ako GPS mapy a GPS hodinky, správne oblečenie a v neposlednom rade systém balenia.

Retrospektívne keď na celý beh z Dukly do Bratislavy spomínam tak mi nie je všetko jedno. V hlave mi stále znie známe Slovenské a zároveň ultra trailové príslovie „kto sa bojí, nech nechodí do lesa“, no zároveň si veľmi dobre pamätám ako som sa cítil pred a počas tohto 700km behu. Bola to výzva. Nevedel som, či to dokážem. To dopredu nemôžete vedieť. Bol som odhodlaný dať tomu všetko. No keď telo vypovie poslušnosť, vyvrtnem si členok, dostanem zápal šliach, odíde mi koleno, pošmyknem sa a niečo si náhodou zlomím, alebo by som sa nezhodol s medveďom či jeleňom, ktorý má ruju... Jednoducho pri behaní Cesty hrdinov SNP je veľmi veľa premenných a výsledok je neistý.

Tí, ktorých nezaujíma príbeh a hľadajú skôr fakty môžu preskočiť nasledujúcu časť a ísť až na koniec tohto článku, kde rozoberám technické informácie. Dúfam, že všetci ostatní si užijú to čo bude nasledovať. Po preštudovaní mapy a obvolaní ubytovacích zariadení som sa rozhodol, že moja bežecká trasa cesty hrdinov SNP bude rozdelená nasledovne:

  • deň 1: Dukla – Bardejov (69.1km/2273m);
  • deň 2: Bardejov – Prešov (50.4km/1550m);
  • deň 3: Prešov – Gelnica (56.7km/2230m);
  • deň 4: Gelnica – Dedinky (57.6km/2426m)
  • deň 5: Dedinky – Ramža (58.4km/3230m)
  • deň 6: Ramža – Donovaly (61.7km/3006m)
  • deň 7: Donovaly – Krahule (50.9km/2607m)
  • deň 8: Krahule – Fačkovské sedlo (57.4km/2139m)
  • deň 9: Fačkovské sedlo – Trenč. Teplice (54.2km/2434m)
  • deň 10: Trenč. Teplice – Veľká Javorina (59.7km/2217m)
  • deň 11: Veľká Javorina – Smolenice (62.8km/1702m)
  • deň 12: Smolenice – Bratislava Rača (58.3km/1906m)

Papier znesie veľa, ako sa hovorí...

Deň som mal rozdelený na rannú rutinu, dennú rutinu, večernú rutinu a veľmi veľa krásnych momentov medzi tým. Skoro každý deň som bol v inom pohorí; iné lesy, iné hory, iný prízvuk, iné lokálne pivo, iné počasie, iné výšky, iné výzvy. Kľúčom k úspečnému dokončeniu tohto 700km ultra trailu Cesty hrdinov SNP bolo odhodlanie každý deň dojisť do stanoveného cieľa a vyriešit všetky problémy, ktoré sa vyskytnú. Počínajúc všetkými zraneniami, stravou, vodou, daždom, nezregenerovaným telom, teplotou alebo vlastne chladom, každodennými mokrými teniskami ráno a večer, oblečením, atď.

Ránná rutina

Budíček o 05:00. Rýchle raňajky (ak bolo čo jesť - t.j. keď som nechcel jesť Corny/Milu alebo niečo podobné, tak som si musel zakúpiť raňajky v obchode / reštaurácii predošlý večer a ráno to jesť studené. Stále lepšie ako nič). Umyť zuby, naplniť camelbag a 2x 0.5 flaše (min 1 z nich jonták + chia, výborne mi na jonták a chiu poslúžili 60ml flašticky od RedBull), obliecť sa (tričko, trištvrtové bežecké gate z Lidla za 6 ečiek úplne stačili :-), buffka na krk z Štefanik ultra, bežecká šiltovka, zbaliť správne všetkú výbavu a zvyšné oblečenie, zapnúť GPS na Suunto hodinkách a mobile a vyštartovat pri úsvite o 06:00.

Denná rutina

Plánovanie prestávok, hlavne obeda okolo 12:00-13:00, dennú trasu, rozloženie síl. Každý deň bol v tomto iný. Väcšinou som vedel kde budem obedovať, no na niektorých miestach (dedinách / usadlostiach) som len dúfal, že bude chata/reštaurácia/obchod. Aspoň jedno poriadne jedlo do dňa som potreboval zjest ináč moja výkonnost citeľne klesala. Mal som na pamäti, že dobrá hydratácia zvyšuje výkon a teda všade kde sa dalo som si dal aspoň 1 pivo / kofolu, podľa chuti. Ak sa dalo tak aj polievku.

GPS mapu (Android tel. s aplikáciou Mapy Hiking SK a Locus Pro) som mal hneď po ruke a akonáhle som si nebol istý, tak som ho vyťahoval. Nemal som čas hrať sa na hrdinu a hľadať cestu, tie kilometre každý den sú neúprosné a teda som potreboval čo najviac minimalizovat predlžovanie trasy. Každých 10-15km som niečo zjedol (ak som nezabudol), banán ak som mal, čokoládu, Corny, Milu alebo ku koncu som si veľmi obľúbil Snickers. Ked som mal chuť na niečo slané tak som si dal sušené mäso, alebo arašidy (ľahké, slané a telo sa trošku z toho zasýti).

Večerná rutina

Pozostávala z hľadania ubytovania (penziónu/ubytovne/útulne), zháňania večere a zároveň zabezpečenia raňajok, či už kúpou niečoho v obchode, či dohodou s chatárom, že mi donesie tanier s nejakou nutelou/džemom/maslom, ktorý si zoberiem na izbu, alebo zabalenia jedla v reštaurácii/penzióne. Každý večer bolo treba nabiť mobil, hodinky, GoPro, mp3 prehrávač ak som ho v ten deň používal. Oprať tričko, ponožky a spodné prádlo. Najlepšia časť dňa, okrem večere, bola ale poriadne teplá sprcha a rýchlo spať.

 

Deň za dňom na behu po Ceste hrdinov SNP

(Deň 1) Som príjemne prekvapený ako kvalitne je značená a hlavne vybudovaná Cesta hrdinov SNP v blízkosti Duklianskeho priesmyku vo Východných Karpatoch. Kopce tu nie sú veľmi vysoké, no lesy sú staré a cítiť z nich divočinu. Je tu vlastne priama linka pre divú zver z Polonín, každou chviľkou očakávam nejakého medveďa či zatúlaného zubra... Bežíme cez Údolie smrti, kde sú rozmiestnené tanky, zákopy, delá a iné zbrane z obdobia II. svetovej vojny. Spomienka na 70tis. mŕtvych z 1944 v týchto miestach vyvoláva vo mne silné pocity.

 

 

Jemne poprchá. V Svidníku (26.5km) hľadáme reštauráciu. Žalúdky si pýtajú niečo teplé. Energiu ešte máme, motiváciu tiež. Pokračujeme ďalej. V najbližšej dedinke o 14km hľadáme krčmu. Prekvapivo dobiehame ešte pred otvorením krčmy. Naštastie krčmár ako zázrakom prišiel a dáva nám lokálne pivo, nejakú šofokolu a slané chipsy. Soľ treba priebežne dopĺňať aby sme sa vyhli kŕčom. Do Bardejova dobiehame až za tmy. V Kauflande si kupujeme raňajky a hľadáme náš penzión. Rýchla večera v blízkej reštaurácii, nabíjame telefóny, operieme veci a ideme spať.

(Deň 2) Bardejov vyzerá ako veľmi pekné mesto... možno nabudúce, ráno sa ponáhľame. Stúpanie na Žobrák v pohorí Čergov bolo veľmi nepríjemné. Roje múch na nás útočili aspoň 2 hodiny. Na jedno tlesknutie som zabil aj štyri. Máme o to väčšiu motiváciu bežať. Na chate v sedle Čergov sme šťastne „prejedli“ rýchlu búrku a potom mokrým lesom po hrebeni bežíme až na jarmok v dedinke Terňa, kde bola na naše milé prekvapenie súťaž v pečení kysnutých koláčov.  Usporiadatelia nás na mieste požiadali, či by sme nechceli byť nestranní rozhodcovia. Samozrejme, že sme súhlasili. Mňam, ale boli tie kysnuté koláče dobré. Potom už len cez kopec do Prešova.

(Deň 3) Cesta z Prešova do Gelnice nás povodila cez menšie kopce a dedinky. Asfalt sa nám tento deň nevyhol. Na obed sme mali rožky so šunkou na autobusovej zastávke v jednej malej dedinke. Potom okolo priehrady Ružín až na Kojšov, kde sme si pripomenuli 'Východniarsku 100', kde sme niekoľko hodín išli kopcami priamo v protismere motorkárom sútažiacich na ISDE. Nebolo to nič príjemné. V Gelnici som mal jeden deň povinnú pauzu a potom behom ďalej.

(Deň 4) Očakával som dlhý deň bez pitnej vody. Išiel som čo najrýchlejšie, čo bolo vlastne veľmi pomaly kvôli rozsiahlej kalamite. Stromy boli napadané jeden cez druhý, cesta zahádzaná bordelom, značka neexistovala. Modlil som sa, aby som si neprederavil tenisky na ostrých polámaných vetvách a aby som sa nedajbože nepošmikol. Nohy som mal zakrvavené od tŕňnov, predieral som sa cez kriaky, vysokú trávu, tŕnisté porasty, ostré vetvy, no hrôza. Po 30km som prechádzal cez prvú dedinu tohto dňa a kúpil som si suchý obed (rožky so šunkou, tuniakom a s plechovkou radlera). Ešte že obchody boli otvorené, keď už krčmy nie. Nohy ma štípali od malých raniek, ktoré ešte dnes (o 2 týždne) nie sú zahojené.

(Deň 5) Z Dediniek vybieham o 06:00 smer Telgárt. Príjemný výstup na Kráľovú Hoľu (1946m) trval niečo pod 1:20hod a potom pohodovým zbehom na Andrejcovú utulňu kde som si konečne dal na „neskorý obed“ teplú kapustnicu, za ktorú sa tradične neplatí. Počasie na hrebeni Nízkych Tatier nebolo nič moc: zatiahnuté, stály vietor, mrholenie až jemný dážď, 3-4 stupne Celzia, výhľady žiadne no na druhej strane aspoň dostatok vody v teniskách. „Milujem Tatry a je mi jedno v akom počasí tam som.“

 

 

Na útulňu Ramža (1260m) som dobehol až podvečer. Doplnil som si pitnú vodu a našiel miesto na spanie. V útulni už našťastie boli dve partie a teda oheň bol založený – veľmi mi odľahlo. Rýchlo som si dal všetky veci vysušiť okolo pece. Vyhrial som sa, vybral môj „bežecký spacák“ (pozri v sekcii výbava). Dnešná noc mala byť jeho premiéra. Navečeral som sa z „oat king“ a sušeného mäsa. Zaspávam.

(Deň 6) Z Ramže vybieham o 06:00. Všetkým, ktorí spali na Ramži z 10-11 Septembra 2015 sa ospravedlňujem, keďže som vás určite zobudil popri rannom balení. Naozaj som sa snažil byť čo najtichšie. Ráno ešte pršalo. „Oh the joy.“ Dobieham na Čertovicu ešte pred otvorením prvých motorestov. Musím ísť ďalej bez raňajok. Bez otálania sa poberám na Chatu M.R. Štefánika, kde dobieham veľmi vysilený. Skoro 1.5 dňa bez poriadneho jedla (od Dediniek som nemal nič varené) zanechalo na mne stopy. Nevládzem.

Na Chate M.R. Štefánika pod Ďumbierom (1740m) varia ako vždy výborne. Dávam sa do reči s manželským párom v zrelom veku. Vystríhajú ma pred jeleňmi ktorí majú práve ruju, čo je dosť zrejmé z všadeprítomného ručania. Mám síce rolničky, ale v silnom vetre ich aj tak nepočuť. No čo už. Ide sa ďalej. Sú 2 stupne celzia, poprchá, fúka, viditeľnosť žiadna – taký normálny jesenný deň v Nízkych Tatrách. „Hehe. Po hrebeni dobieham do útulne Ďurková (1750m). Som veľmi nalomený to tu zabaliť. Snúbenica mi volá, že je na ceste smer Donovaly a tak sa o 16:00 vyberám z Ďurkovej a posledných 27km na Donovaly zvládnem za 4:30hod. Na Donovaloch som zrelý ukončiť celý beh a ísť domov. Aspoň si dávam deň voľna na regeneráciu.

(Deň 7) Snúbenica sa rozhodla sprevádzať ma najbližšie 3 dni a tak o 06:00 ráno spolu stúpame na Zvolen (1403m). „Áno, Zvolen je aj kopec...“ Po krásnom hrebeni Veľkej Fatry bežíme až na Krížnu (1574m). Výhľady sú úžasné. Obed s ktorým sme vôbec neboli spokojní si dávame v predraženom bufete na Kráľovej studni. Pár kilometrov neskôr prechádzame do Kremnických Vrchov, na ktoré som si brúsil zuby dlhšiu dobu a teraz som veľmi rád, že sú už za mnou. Neberte ma v zlom. Je to krásny kus zeme, nádherné lesy, strmé hory, žiadni turisti, úžasná Slovenská príroda. Ale behať v nich je veľmi náročné.

Na dnes som mal naplánovanú druhú najkratšiu vzdialenosť celého 700km ultra trailu. V realite sme dnes tento deň zabehli len 53km ale výškové prevýšenie nad 2600m bolo po toľkých dňoch na nohách cítiť. Na Skalke v Kremnických vrchoch nie je nanešťastie nič otvorené mimo turistickej sezóny. Ešteže na horskej chate Limba bola „škola v prírode“. Aj keď sme očividne nezapadali medzi deti a večeru nám nepredali, všetko totižto vyjedli malé ratolesti, tak sme si aspoň oddýchli a zajedli zo sušeného mäsa, ktoré patrilo k mojej základnej výbave. Potom už len 5km zbeh a hľadanie objednaného turistického ubytovania v Krahuliach.

(Deň 8) Zmrákalo sa. Unavení po viac ako 450km dobiehame posledných pár kilometrov v hustom lese do Fačkovského sedla v Malej Fatre keď tu zrazu vidím stopu medveďa. Jedna stopa ešte nič neznamená, trochu sa poteším a cítim sa „bližšie k prírode“. Bežíme ďalej a zrazu sú stopy úplne všade: veľké, stredné, malé, jedna cez druhú, prekrývajú sa, to znamená, že... praskot vetiev asi 5m na ľavo v lese. Bleskurýchle točím hlavu a zazriem obrysy medveďa, ktorý po štvornožky ide pozdĺž cesty v hustom poraste. Vystrašili sme ho tak ako aj on nás. Medveď hneď mizne v hustom poraste a šere nedotknutého lesa Malej Fatry. Pískame na píšťalky, udierame o seba bežecké paličky, nahlas rozprávame, ustúpime tak 10m späť a čakáme. Po pár minútach sa púšťame ďalej s búšiacim srdcom a zvýšenou hladinou adrenalínu, ktorá trvala ešte polovicu najbližšieho dňa. „Will the fun never end?“

 

 

(Deň 9) Recept na to ako zvládnuť 11km za 3 hodiny: choďte z Fačkovského sedla, kde končí prekrásna 'Malofatranská 100', do dedinky Čičmany po daždivej noci, s hustou hmlou a s ohliadaním sa po zatúlaných medveďoch. Nechcel som veriť vlastným očiam keď som videl ten čas na mojich Suunto hodinkách. V Čičmanoch sme si kúpili neskoré raňajky a pokračovali po červenej značke ďalej. Strážov (1213m) sa vám nebude páčiť, potom cez Vápeč (956m) až do Trenčianskych Teplíc. Posledných pár kilometrov dnešnej etapy nás sprevádzalo presilenie priateľkynej nohy, ktoré následne poriadne opuchlo. Bez poriadneho tréningu zabehnúť 6 dní (Dukla-Gelnica, a potom Donovaly-Tren. Teplice - pol Slovenska) je aj tak nadľudský výkon. „Si úžasná!“

(Deň 10) Ďalšie dni som už pokračoval sám. Cez Trenčín až na hranicu s Českou hranicou je pohodová cesta; teda okrem toho betónu v Trenčíne a obrovského nutkania naskočiť na vlak do Bratislavy. V Bielych Karpatoch sa mi vždy páčila hranica SR / ČR. Je to taká „rovinka“ v cca 700m, kde sa veľmi dobre behá. Popri červenej značke smerom na Veľkú Javorinu, kadiaľ vedie aj legendárna 'Lazova 100', je veľa chát, ktoré ponúkajú občerstvenie. Aspoň tu som sa nemusel strachovať kde budem jesť a piť. Telo pomaly chradlo.

(Deň 11) Z Veľkej Javoriny (970m) nasleduje 18km zbeh do Myjavy, ktorý vám rýchlo ubehne. V Myjave som mal znovu obrovské chute naskočiť na vlak... nakoniec som skončil v Bille a kúpil si nejaký banán a radler a začal som stúpať na Mohylu M. R. Štefnánika. Tam nasledovalo ďalšie pivko, zbeh do Brezovej pod Bradlom a obed v lokálnej vývarovni alias „reštaurácii“. Potom už len cez dedinku Dobrá voda až do Smoleníc. Prespanie v najlacnejšej ubytovni bola chyba: špinavé, zaprášené, nehygienické. Čím bližšie pri Bratislave, tým je kvalita služieb nižšia. Keď ubytovanie tak aspoň nad 8 eur alebo potom pod širákom. Dnes som si spravil prvý pľuzgier... a k tomu hneď dva. „Kopec srandy...“ cítil som ako sa mi telo stále viac a viac rozpadá.

(Deň 12) Posledný deň. Bolesť. Len vydržať. Snažím sa sústrediť na cestu, rozptýliť myseľ, užívať si posledné chvíle (hodiny) tohto 700km ultra trailu z Dukly do Bratislavy. Ťažko sa mi ide, ešte ťažšie beží... najťažšie za posledných 12 „bežeckých dní“. Našťastie ma prišiel čakať môj brat na Pezinskú Babu. Po obede sa vydávame na posledných 20 kilometrov tohto ultra trailu. Vo dvojici sa mi beží neporovnateľne lepšie, bežná ľudská komunikácia robí divy.

Na ceste z Pezinskej Baby do Bratislavy poznám snáď každý meter a zrazu sme na Bielom Kríži kde si dávam posledné trailové pivko a pagáč. Zbieham do Rače v Bratislave s úsmevom od ucha k uchu. Štastný, unavený, plný zážitkov, pocitov, skúseností. Som rád, že som doma.

 

Zopár vecí, ktoré som sa naučil.

  • Na padnuté kmene stromov som prestal stúpať plnou váhou. Počas mrholenia, dažda, rannej a večernej rosy sú extrémne klzké a niekoľko krát som sa nečakane pošmykol.
  • Bežecké paličky pri takomto ultra traile si neviem vynachválit. Niekoľko krát ma zachránili pred velmi škaredým pádom a sú jedným z dôvodov prečo som došiel do Bratislavy celý.
  • Bežecká šiltovka > okuliare v prípade dlhých ultra. Kedže sa beži od rána do večera niekoľko dní vkuse v rôznorodom počasi, tak šiltovka má väcšie využitie: šilt proti slnku a daždu, pokrývka hlavy v prípade zimy, obrátená šiltovka zase chráni krk proti spáleniu a v noci na nej lepšie drží čelovka.
  • Doprajte telu to čo si pýta. Či už je to pivo, kofola, černohorský rezeň, alebo gumové medvedíky. Cesta hrdinov SNP sa nedá prejisť čisto na chemických energetických produktoch ako bežný 100km ultra trail. Pri týchto diaľkach potrebujete reálnu stravu aspoň raz za deň, alebo vaša výkonnosť pôjde veľmi dole.
  • Jedna GPS mapa v mobile nestačí. Mal som minimálne dve mapy, jednu turistickú, druhú s naklikanou trasou a v prípade tažkostí som používal oboje. Žiadna mapa nie je perfektná a by ste sa divili aké malé chodnícky vedia byt zaznačené v niektorých mapách. Mať aspoň 2 zdroje informácii o ceste vie rýchlo a pohodlne vyriešit niektoré navigačné problémy.
  • Emergency píštalku je treba mat vždy po ruke. Myslím, tým aby ste ju vedeli v momente použit. Neodporúčam ju mať zastrčenú niekde od ruky. Dúfajte, že ju nebudete potrebovať, ale ak náhodou áno, tak ju potrebujete v momente. Rozmýšlať kde ste ju dali, rozopínať ruksak, a vyťahovať ju od neviem_kiaľ... vtedy je už neskoro.

 

Vybavenie:

  • mobil (Android s nahratým itinerárom);
  • 3x GPS mapa v mobile (turistická Mapy Hiking SK, Locus Pro s nahratou GPS trasou Cesty hrdinov SNP, Google offline maps pre rýchle nájdenie penziónov/chát v mestách);
  • čelovka (+ náhradné baterky);
  • GPS hodinky Suunto Ambit 2 (trackovanie trasy, zabehnutej diaľky, čas, storm alarm, tlak, nadmorská výška, v extrémnom prípade spätná navigácia pri stratení - nevyužil som);
  • GoPro + držiak;
  • mp3 prehrávač.

 

  • ruksak Salomon Advanced Skin S-LAB 12 (2013 model)
  • bežecké topánky Salomon Sense Mantra (door-to-trail podrážka)
  • bunda ultra lightweight (windstopper/waterproof)
  • SOL Emergency Bivvi (ultra lightweight náhrada spacáku do 10 stupnov Celzia)
  • First Aid Kit Deuter (+ skladacia zubná kefka, malá zubná pasta, náplasť na otlaky, špagát 5m - určite si zoberte - náhrada roztrhnutých šnúrok, pripevnenie niečoho nepredvídaného na ruksak, v kombinácii s paličkami a pršiplášťom použiteľné v prípade vytvorenia núdzového prístrešku, zopár triesok zabalené v papieri na núdzové založenie ohna, zapaľovač)
  • bežecké paličky
  • rolničky kvôli medveďom (haha)

 

  • 2x bežeceké tričko (so ševom pred a za ramenom, nie na vrchu ramena),
  • 1x ultra lightweight tričko s dlhým rukávom (prezlečenie večer)
  • 3/4 bežecké gate z Lidla :-) za 6 ečiek
  • 2x bežecké ponožky
  • 2x bežecké spodné prádlo
  • trail gaiters
  • bežecká šiltovka
  • buffka
  • kompresné návleky Compressport (3/4 gate + návleky vytvárali 1 ucelenú vrstvu)
  • ultra lightweight gate Kalenji (prezlečenie večer)
  • pláštenka na batoh 20/30 Quechua (proti mrholeniu a kvázi udržiavala celý batoh v suchu)
  • pršiplášt poncho igelit (2 éčka, tento lacný pršiplášt v kombinácii s kvalitnou bundou je výborné riešenie proti mokrým kríkom/stromom/vysokej tráve napr. v Nízkych Tatrách spojených so silným vetrom. Ak prší tak budete mat mokré len nohy po kolená, všetkú ostatnú povrchovú vodu z kríkov/vysokého trávnatého porastu vám zoberie pršiplášt a bunda vám udrží aspon zvyšok telesného tepla. Keďže voda odvádza 20x rýchlejšie teplo z vášho tela ako vzduch tak zvážte či na seba dať lacný pršiplášť a vyzerať "neprofesionálne", alebo po 2 dňoch v daždi to zabaliť z vysokými teplotami, prípadne niečo horšie.)
  • 2x 60ml flašticka od Redbull shot pre jonťák a chiu
  • vazelina (v kinder vajíčku mi úplne postačila)
  • jedlo sladké (Corny, Mila, Snickers, Horalka, a pod...)
  • jedlo slané (sušené mäso, arašidy)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?